Aj ja vás

Ukončujem jeden zápisník s poznámkami o súťažiacich poviedkach (a s jednou svojou, myseľčistiacou a hypervulgárnou) a takmerukončujem aj jeden okruh z troch, do ktorých mám v čítačke zoradené všetky tohtoročné prijaté texty.

Včera, niekde na ceste medzi Regal Burgerom a Kounom, som s Jankou Šlinskou letmo pokecala aj o súťažiacich poviedkach. Dávala som jej jemne lobisticky do pozornosti jeden horor, ktorý ma mimoriadne zaujal a síce si naň spomenula, ale bolo zrejmé, že wow efekt sa u nej v danom prípade nekonal. Náš porotcovský vkus je veľmi odlišný a vlastne si vôbec nie som istá, či sme sa aspoň v niečom v rámci hodnotenia zhodli. Túto tému sme preventívne uzavreli s tým, že sme obe zvedavé na to, akí finalisti vylezú z tohto ročníka…

Záujem autorov o hodnotenie ma teší. Svojím spôsobom ma teší aj v prípade, keď sa neprejavuje práve pozitívne. Je zaujímavé sledovať ako ľudia reagujú na to, keď ľudia reagujú. Dalo mi to celkom slušnú spätnú väzbu a posilnilo to moje presvedčenie, že človek má tvoriť predovšetkým sám pre seba a že vlastný názor a pohľad nemôže vnútiť nikomu inému. Alebo by aspoň nemal. A nemal by to robiť škaredo, ani pekne. Skrátka nijako. A že veľké ego ide často ruka v ruke s grafomániou a paranojou.

Momentálne mám obodovaných 90 poviedok. Táto várka bola dobrá, lepšia ako som si ju pamätala z prvočítania. Priemer je rovných 6. Je v nej viacero vysoko nadpriemerných textov a dala som aj desiatku. Prischla fantasy poviedke, ktorá mohla byť aj rozprávkou, alebo baladou.
Pravdepodobne však znova zopár autorov aj naštvem. Tipujem, že citlivo by to mohla niesť najmä pravdepodobná autorka poslednej hodnotenej poviedky, pretože snaha bola evidentná, ambície v tomto prípade z diela sršali a vysoko presahovali schopnosti. Tak snáď to nebude brať tragicky, uvedomí si, že je to súťaž, že to, aby bol človek v niečom skutočne dobrý zväčša istý čas trvá a ani čas a snaha vlastne nezaručia, že výsledný produkt bude fakt dobrý. A snáď to tak zoberú aj ostatní…

A pretože som v poslednej dobe tak trošku stressed a už nepomáha ani reverzné zvrátenie tohto stavu v podobe desserts, na budúci týždeň ešte pridám niekoľko hodnotení a potom na chvíľu vypínam. Vezmem si oddychový čas a verím, že sa vráti aj chuť čítať. Ale dovtedy ešte zopár poviedok zmáknem a pridám tiež niekoľko videokomentárov. Viaceré už čakajú na svoje zverejnenie, ten najbližší príde už v nedeľu večer.

Poviedka osemdesiata prvá:
Jedným slovom chaos. Načo bola v poviedke zdĺhavá úvodná scéna, kde sa Jimmy stretol s trpaslíkom, keď nakoniec sa s ním stretol až na popud Franka? Ako sorry, ale pripadá mi to, akoby autor omylom nechal dva úvody, akože, nech si čitateľ vyberie, ktorá alternatíva je lepšia.
Bolo tam plno chýb najrôznejšieho druhu, bolo tam „vi“, „domou“, „niektorý ľudia“ a ďalšie. Prídavné mená množného čísla boli v tomto prípade všeobecne slabším článkom.
Pointa nebola nezaujímavá, ale bola mimoriadne neoriginálna. Síce len veľmi vzdialane a s veľkou dávkou nadsázky, ale pripomenulo mi to poviedku od Richarda Mathesona Button, Button, podľa ktorej bol okrem iného natočený aj nie veľmi podarený The Box.
Poviedka bola chaotická, zdĺhavá, boli v nej repetitívne pasáže a množstvo chýb. Slabé.

Poviedka osemdesiata druhá:
Sem-tam chýbala bodka na konci vety, namiesto spojky „sa“ bolo len „s“ a počet znakov bol 44 922. Pritom tam bolo tóľko priestou na škrtanie, že až. Na podobných detailoch sa, v inak gramaticky vychytanom texte, skutočne žgrlošiť nemuselo.
Potenciál mozgu ľudia využívajú len na 1%? Luc Besson dostal nakladačku už aj za to, že pri Lucy rátal s teóriou 10%. Ale OK, akože kašlať na nejaké percentá. Len ten twist k Toy Story bol desný. Bolo to zdĺhavé, popisné a absolútne som nepochopila, čo to v danom prevedení robilo v  rámci tohto sci-fi.
To, že sa autor snažil, že sa s poviedkou vyhral, je poznať. Oceňujem to. Ale bohužiaľ, výsledok je podľa mňa zlepenec nekonzistentných motívov, ktorý si vyžaduje masívne prepisovanie a škrtanie. Príbeh sa v istej fáze mení doslova na detský. Prvá časť bola určená dospelým, druhá deťom. Tam, kde by autor zaujal starších čitateľov, nechytil by mladších. Uprostred by však stratil aj tých starších a detskí by sa k nemu cez úvod neprekúsali. Komu bola vlastne poviedka určená?
V porovnaní s popisnosťou deja nesedí neuzavretý koniec, aj keď v tomto prípade nie je chybou.
Za prepracovanosť príbehu a odhliadnuc od všetkých negatív, ktoré som vymenovala, som dielu nakoniec priklepla jemný nadpriemer.

Poviedka osemdesiata tretia:
Kde začať? Dlhšie som nevedela, ako presne by som sa mala k tomuto dielu postaviť. Nevedela som sa rozhodnúť, či sa mi to páči, alebo nepáči. Nič medzitým asi v tomto prípade nie je. A pamätala som si to pomerne dobre už z prvého čítania. Vtedy som zaujala postoj, že nie. Ale aj s odstupom času mi to nejak vŕtalo v hlave…
Prelínanie afrického námetu so slovenskými menami pôsobilo akosi zvláštne. Také alternatívno-objavno-iné. Kamerun v kombinácii so Starou Polomovou (mýtickou chymérou) a s ďalšími prvkami príbehu pôsobil čudne. Ale ono to bolo vlastne celé nejaké divné. Čudne formulované vety, nie najvhodnejší výber slov, podivné skloňovanie, hrubice… Akoby bol autor cudzinec alebo text prehnal cez google translate. Ale poznal by cudzinec, prípadne prekladač, slová ako zababušiť sa, duchna, bordel a buntošiť? Možno bol text výtvorom výraznej participácie nejakého dobrého matrošu… Každopádne, občas som sa s ním akosi míňala.
Oceňujem kreativitu nápadu, aj podania, niektoré prirovnania, ktoré zaváňali až naturálnou, zemitou, neviazanou poéziou, metafory, napríklad tú o obrovskom plesnivom fľaku na stene pri posteli, ktorý mal kyslý zápach a niekedy z neho tieklo a ktorému varila a on sa zväčšoval, a potom mama kričala a fľak zmizol. Slušné! Zostala z toho vo mne akási stiesnenosť a neurčité rozrušenie. Ale to je vlastne fajn. Poviedke sa podarilo vyvolať emóciu. Vlastne aj tie chyby som začala vnímať ako zámer autora o autenticitu prejavu, o podanie príbehu formou dieťaťa. Veľmi zvláštneho dieťaťa.
Takéto čosi čitateľ buď nedočíta a pochová to nános chýb a podivnej štylistiky, alebo pristúpi na hru autora a bude hrať s ním, nechá sa unášať sledom obrazov a emócií, ktoré sú veľmi rozrušujúce a nepríjemné, nebude sa na nič pýtať a povie si, že takto to má byť, že umenie je práve o tom, vzbudiť nejaký pocit. Najhoršie totiž je, keď si čitateľ po dočítaní povie OK, mykne plecami a ide ďalej. Toto čudo sa mi zarylo kamsi hlbšie. Niečo ma na tom dráždi, páči sa a nepáči zároveň.
Keď sa nad tým fakt zamyslím, tak sa prikláňam k tomu, že nie, nepáčilo sa mi to. Niektoré chyby vo mne vyvolávali rozpaky. A myslím si, že autora by umelecky viac uspokojila poézia. Ale zanechalo to dojem, a to sa podarí máločomu. Nemyslím si, že dielo dostane od ostatných porotcov veľa (hoci, bohvie). Ale ja mu dávam dosť. Pretože zaujalo.

Poviedka osemdesiata štvrtá:
„Stál som v rade na bufet, keď pri mne prešlo jedno dievča. Ako popri mne šla som odrazu zacítil ostrú bolesť v mojom boku. Prešiel som si po mieste, kde som cítil tú bolesť rukou. Pozrel som si dlaň. Bola od krvi. Bol som bodnutý. Nesmierne ma to šokovalo a nikto mi nepomohol. Musel som sa s krvácajúcim bokom do šatne. Musel som si ranu zašiť jediným, čo som našiel nablízku. Špendlíkom a kusom drôtu. Strašne to bolelo, ale nemohol som to nechať vykrvácať. Potom som to chcel dať mame zašiť, keď by večer prišla domov.“
„Šikana na škole sa stupňovala a stupňovala. Našiel som svoje topánky namočené v moči. Nikto sa so mnou nerozprával, bol by som neustále bitý.“
„Raz ma pri odchode zo školy niekto udrel lopatou. Kráto nato som kvôli tomu ohluchol na jedno ucho a odpadol som uprostred ulice.“
Za priblbý obsah, katastrofálnu štylistiku, za more chýb a za čas, ktorý som stratila, dávam dva body. Aj keď bol hrdina chudák a bolo mi ho vlastne aj ľúto.

Poviedka osemdesiata piata:
Ako áno, zombíci a hokej… čosi mi to pripomína… Ale neviem, akosi to nebolo vtipné. Možno to ani vtipné byť nemalo, ale k tejto téme podľa mňa skrátka humor patrí.
Po prvočítaní som tomu dala menej. Asi preto, že v súťaži sú aj horšie texty a toto bola taká ľahká jednohubka. Malo to aj fajný názov a bolo dobre, že autor text zbytočne nezdržoval. Priemer.

Poviedka osemdesiata šiesta:
Klasický setting z amerických hororov, s prvkami trileru, pátraním, tajomnosťou jednej z postáv, načrtnutou záhadou, aj vzťahom. Fungovalo to síce podľa šablóny, ale fungovalo to dobre. Mám dojem, že text bol absolútne bez chýb. Pritom bol dosť dlhý. Azda až príliš.
Postavy Lucy a Matt si vyslúžili dosť vysoký nadpriemer.

Poviedka osemdesiata siedma:
O dvoch dievčatách, ktoré mali tak trošku problémy…
Zaujímavé bolo aj to, že čitateľ mal dojem rozprávania príbehu niekým iným, a ono to hovorila vlastne Jula. Slušná psychošina bez chýb a vysoké body.

Poviedka osemdesiata ôsma:
Čiastočne anjel, čiastočne človek, hrdina, ktorý k svojej fíčure prišiel vskutku zaujímavým spôsobom, zavraždená priateľka a návrat kvôli pomste. Hrdinovi šli po krku všetci – ľudia, padlí, démoni, aj anjeli. Podanie príbehu, vykreslenie hlavného hrdinu, spôsob rozprávania, prostredie, to všetko vytvorilo kombo, ktoré by pri troche snahy, šťastia a dobrej konštelácii hviezd mohlo stvoriť hit. Nehovorím o poviedke. Hovorím o románe. O sérii kníh. Stačilo by, aby hrdina vykonal pomstu, ale rozhodol sa, že nazad nejde, unikol by a začal by bojovať proti padlým, démonom a azda aj proti anjelom. Taký slovenský, individualistický Supernatural. Hrdina by sa skrýval, utekal, bojoval, používal svoje nadprirodzené schopnosti a nemal by čo stratiť, pretože už je vlastne mŕtvy, rovnako ako jeho priateľka Tatiana.
Bolo to písané s ľahkosťou, s vtipom a nadhľadom a viem si predstaviť, že by to fungovalo ako slušné YA, ale aj v iných kategóriách.
Záver bol sklamaním. Aspoň pre mňa. Hrdinovi som držala palce. V tomto prípade som happy end chcela. Hodil by sa a zapadol by do pocitov celkovej spokojnosti z textu. Nehovorím, že záver bol zlý, len mne v tomto prípade nesadol. Bol takým zbytočným prepleskom bez nádeje, hoci poviedka na nádeji stála. A na záver sa to zrútilo ako domček z karát. Ale chápem, o čo autorovi šlo.
Oceňujem bojové scény. Klapalo to tak ako malo. Veľmi slušný text a neprekvapilo by ma, ak by sa mu ušiel nejaký ten postup. Názov mi nesedel. Áno, je catchy, ale akosi nevystihol podstatu.
Veľmi vysoké body.

Poviedka osemdesiata deviata:
Poviedka, v ktorej sa dedina hrbí, tma sa rozlieva, mesiac sa volá Rujeň, mama je mať, otec ňaňo a v ktorej sa jedno pekné dievča zmení na strigu, bola vynikajúca a po dlhom čase som udelila plný počet bodov.

Poviedka deväťdesiata:
Dievčatá s debilnými menami študujú na Californskej univerzite, spomenie sa aj Las Vegas, aby sme sa následne presunuli do Grécka.
Nemôžem si pomôcť, ale mám dojem, že je to jeden z tých textov, do ktorých (asi) autorka projektuje časť vlastnej osobnosti. Hrdinka sa charakterizovala ako dominantná, s negatívnym vzťahom ku kritike a možno vystihovala aj autorku. Ktovie? Tomuto hodnoteniu sa zrejme nepoteší. Ale začnem pozitívne.
Napriek hrubici, ktorá sa udiala v titule, je text gramaticky pomerne OK. Blbé, že to vyšlo akurát do názvu. Automaticky to text degraduje o niekoľko kategórií hlbšie. Ale chápem, že to je len jeden veľký omyl.
A teraz to horšie. Poviedka bola písaná presne v tom duchu, akoby si niekto robil srandu. Akoby to bola recesia, snaha o napísanie prvoplánovo zlého textu, ktorý má byť dobrý tým, že je taký blbý. Bolo to infantilné, až hlúpe a keby to bol film, dávali by ho na nejakom odpadkovom kanály o druhej v noci ako C-čko so zlými efektami a ešte horšími hercami. Pozreli by ste si to v prípade, keby vás niekto pripútal k stoličke pred telku a odporným, sadistickým mechanizmom nainštalovaným na vašej hlave by vám znemožnil žmurkanie. Alebo v prípade, že by ste boli pod vlyvom a prišlo by vám to vlastne veľmi vtipné, smutné, strašidelné, zaujímavé, skrátka všetko, čo to nie je.
Autorka sa snažila. Je to vidno. A je mi preto aj ľúto, že by som jej najradšej odkázala, aby sa na písanie beletrie vykašľala. Radšej jej poradím, aby ešte čo-to počítala, aby si dobre vyberala to, čo bude čítať a aby ešte niečo napísala len tak, sama pre seba, kým sa s tým rozhodne výjsť von.
Z textu srší istá intelektuálna nevyzrelosť a chýba nadhľad. Ako každá správna wannabe sága, aj toto malo nábeh na pokračko. Asi už netreba viac vysvetľovať, prečo som dielu dala nízky počet bodov. Sry.

Foto: Flickr