O obyčajných ľuďoch

Dosť bolo zlého. V súťaži sú aj onakvejšie kúsky.

To, že som si všetky poviedky narýchlo prečítala pred hodnotením spôsobilo, že teraz mám lepší prehľad o celkovej úrovni tohtoročných súťažiacich diel. Rozdelila som si ich do kategórií a pri podrobnejšom čítaní niektoré prípadne prehadzujem. Takto som už zopár textov vytiahla z „odpadu“. A možno aj niektoré z tých, ktoré sa na prvý pohľad javili sľubne, šupnem o čosi nižšie.
Ale tento článok bude o dobrých textoch. O takých, za ktoré by som sa vo finálne vôbec nehanbila. Naopak. Niektorým by som bola dokonca mimoriadne rada.

V sobotu, okolo obeda, sa vidíme na Pohode v literárnom stane Martinusu. Na hostí čaká čítačka a beseda. Ak bude pršať, možno bude aj plno, tak pre istotu príďte o čosi skôr, aby ste si stihli chytiť flek 🙂

Poviedka od Juraja Kaščáka je pripravená do ďalšieho čísla časopisu Kozmos, ktoré vychádza v auguste. A keďže pôvodných sci-fi diel v slovenskom jazyku do 10 000 znakov je stále málo, časopis Kozmos pripravil pre nádejných autorov jednu milú aktivitku. Verím, že zaujme, lebo Kozmos autorom za zverejnenie diel aj reálne zaplatí. Je príjemné, keď je snaha nejak honorovaná. Pri tvorbe by to nemal byť práve hnací motor, ale ak už s tým ísť von, prečo za to aj niečo nemať, že?

Ale aj tak je tu väčšina preto, aby zistila, ako ich výtvor ohodnotil jeden z porotcov, tak poďme na to. Predpokladám, že na rozdiel od predošlých článkov sa tentokrát autori potešia, keď si dielo spoznajú. Ale aby tá radosť nebola zas priveľká – ani dobré hodnotenie ešte nemusí jednoznačne zaručiť následný úspech.
A keďže dobrého býva málo, tentokrát to bude len o pätici textov. Nech zostane niečo dobré v zálohe na celý čas bodovania.
Okrem toho, že sú tieto hodnotené poviedky kvalitné, spája ich aj to, že sú viac-menej o úplne obyčajných ľuďoch…

Poviedka dvadsiata prvá:
Niekoľko minút po dočítaní tohto textu som bola v akomsi podivnom stave. Asi v šoku. Bolo mi až fyzicky zle a hej, aj do plaču. Pritom som si pripadala akási poučená, akoby mi niekto otočil hlavu a pevne ju držal nasmerovanú na čosi, čo je vlastne do istej miery celkom bežné a spoločensky akceptovateľné, ale čo nikto vidieť nechce.
Áno. Toto má príbeh spraviť s čitateľom. Presne toto. Má ho vyfackať, prešpikovať, usadiť sa mu kdesi hlboko v hlave a tam si má robiť svoje bez ohľadu na protesty mysle. Bolo to trýznivé, realistické, premostenia boli presne také strohé aké mali byť na to, aby z čitateľa spravili tichú muchu na strope, ktorá všetko len pozoruje. A hoci by chcela zasiahnuť, spraviť niečo, čokoľvek, nemôže, lebo je len muchou na strope.
Ona sa volala Zuza. A on bol kokot. Aj keď jej doniesol tie veľké čierne okuliare. Vlastne nie. Bolo to monštrum v tej najrealistickejšej a najdesivejšej podobe. Bol to obyčajný človek.
Dostalo ma to a v takom prípade kašľať na chyby. Aj tak som postrehla len zopár maličkostí a vôbec ma nerušili. Pred prípadným publikovaním opravíme.
Bolo to zhnusenie, zdesenie, odpor a fascinácia v tom najlepšom prevedení. Dávam plný počet a poviedku chcem vidieť vo finále. Bola pomerne krátka, ale skutočne ťažko stráviteľná. Pokiaľ neosloví ostatných porotcov, mňa oslovila natoľko, že s ňou určite budem počítať pri zostavovaní zborníka spolu s Ivanom. Ale verím, že zarezonuje. Asi aj v Cene Béla za najlepší horor.

Poviedka dvadsiata druhá:
Ďalší, veľmi slušný, krátky horor. Názov nebol zlý, azda len trošku obohratý a zbytočne veľavraviaci. Čo tak nazvať to Chichichi? Ale to je len súkromné prispôsobovanie si textu na svoj obraz…
Odsýpalo to príjemne, zrýchľovala som čítanie, aby som sa čím-skôr dozvedela ešte viac. Bavilo ma to. Niektoré vety mi pripadali trošku kostrbaté, neplynuli tak ako mohli a príliš som si ich uvedomovala, čo uberalo príbehu na obrátkach.
Klasická zápletka o chlapcovi, ktorý zablúdil v lese, veštila presne to, čo čitateľ pri tomto type textov chce. A to aj dostal. Posledná veta bola správne úderná.
Jo, páčilo sa mi to a poviedka odo mňa dostáva za veľa.

Poviedka dvadsiata tretia:
Tentokrát je to zo súdka fantasy. Vtipného fantasy. Jazyk bol hravý, slová plynuli vo vetách bez zbytočností a z textu bolo zrejmé, že autor ich má rád. Že sa s nimi baví, že ho to baví a baví tým aj ostatných. V tomto prípade bavil minimálne mňa.
„Adam pení, a nielen preto, že jeho intímna zóna je desať metrov… V pivnici prerobenej na antikvariát je babie leto vždy – pod stropom v prievane romanticky povievajú lepkavé vlákna pavučín… Zaboril sa do svojho obľúbeného kresla, ktoré bolo kedysi anatomické. Pravda, stále je anatomické, no už iba výsostne špecificky vo vzťahu k Adamovi… Predať pani Bôbikovej príručku jednotiek zvláštneho určenia pre záškodníkov bolo ako vypustiť voľný neutrón do neriadeného jadrového reaktora… Trpel na vetry a s ním na ne trpel každý… Ako obchodník nestál za veľa, čo je u antikvariátnikov celkom bežný neduh. Celý biznis bol vlastne len zásterkou a živnou pôdou pre jeho neliečenú bibliomániu… Bol ten typ človeka, ktorého zasvrbí noha len čo zbadá z trávy vytŕčať kopček mraveniska… Ale predstava toho, čo tam nevidel, mu z mysle nadobro vytesnila to, čo videl, a tak nakoniec uveril, že tam bolo presne to, čo vidieť nechcel…“ tieto a mnohé ďalšie vety vyskladali vtipnú, milú a príjemnú poviedku. Predpokladám, že to nie je autorova prvotina. Možno už aj publikuje a ak nie, mal by. Do úvahy pripadá aj self-publishing. V tomto prípade to možno bude aj balíček self-publishingu zadarmo. Ale to sa uvidí až v septembri.
Milý autor, páči sa mi ako píšeš a ak to bude v tomto duchu, tvoju knihu si rada kúpim.

Poviedka dvadsiata štvrtá:
Tento horor je o obyčajnom človeku len zdanlivo. Sedí si v noci na letisku, nemôže zaspať, lebo ho ruší chrápajúci chlap a sleduje jednu zvláštnu ženu.
Chvíľu som dúfala, že všetci sú na letisku kvôli tomu, kvôli čomu tam (zjavne) je aj hrdina. Že sa odtiaľ prosto ide „preč“. To, že som sa netrafila, ma trošku sklamalo. Ale pointa bola aj tak veľmi dobrá. Bolo to primerane dlhé, s občasnými kozmetickými nedokonalosťami a celkovo veľmi slušne napísané. Jediná vec, ktorá ma rušila, bolo automatické voyaerstvo, s ktorým si hrdina natáčal ľudí na letisku a považoval to za absolútne normálne. Podobné veci ma desia viac, ako niektoré horory.

Poviedka dvadsiata piata:
V podstate veľmi podobná pointa ako v predošlom prípade. Ale cesta, ktorá k nej viedla, bola imaginárnejšia. Bolo to iné poňatie, ale toto mi sadlo o máličko viac ako to predošlé. Zaregistrovala som zopár chybičiek, ale nič zásadné to nebolo.
V príbehu vystupoval Erik, jeho brat Peter a Soňa. Miestami mi to evokovalo Kingovu Hmlu. Paralel tam bolo viacero. Pointa sadla. Veľmi dobré.