O slušných a o tých, čo nemajú šancu

Nie, svet nepatrí drzým, rvavým a arogantným. Nie každý svet.

Do časopisu Kozmos vyberám poviedky na publikovanie z projektu Cena ScifiKozmos. Prvým bol víťaz súťaže Richard Brenkuš. Okrem toho, že jeho tvorba sa páči rôznym typom porotcov (MCF, Cena Intel, ScifiKozmos, Fantasy Award – hej, aj zahraničným), tak má tento autor ešte jedno nezanedbateľné pozitívum. Je skromný. A slušný. Ani keď povyhrával čo sa dalo, ego mu nestúplo do astronomických rozmerov. Na kritiku reaguje tak akurát, konfrontácii sa nevyhýba, ale ani ju neiniciuje, odlišné názory rešpektuje, nesnaží sa za každú cenu. Nájsť takého autora je ako hľadať ihlu v kope sena. Aby som nebrala kredit ani iným, poznám aj ďalších, ktorí s pojmom „spisovateľ“ zaobchádzajú veľmi uvážlivo a písaním sa bavia. Taký Slabej, Stopjak, Gálik, Kolcun… nie sú to nováčikovia, ale pracovať s nimi je pre organizátora radosť.
A potom sú tu aj tí druhí. Takí tí – a kedy ma už odpublikujete a odpublikujete ma vôbec a môžem s tým počítať a kedy a kedy a veď je to vaša povinnosť, šak som napísal a poslal a viete jak som sa natrápil? a čo peniaze a kedy teda tie peniaze a potom zo servilnosti plynulo prechádzajú do urážok a agresivity. Alebo neprejdú a štvú nejak inak. Prípadne spontánne vybuchnú na tom „najvhodnejšom“ mieste, na pódiu pri vyhlasovaní víťazov, ako sme si mohli dovoliť prečítať ich reálne meno a nie umelecký pseudonym, pod ktorým sa prezentujú, ako sa stalo minulý rok. To je fuk, že dotyčná bola vybratá medzi finalistami, že je v daných kruhoch všeobecne známa, že sme jej tam stáť umožnili my, že sme pre ňu zabezpečili cenu. Treba sa prejaviť a poukázať na chybu. A ak je to nutné, tak aj pred všetkými priamo na pódiu. Že polovica prítomných nepochopí vôbec, my až po čase a všetci zostanú mimo z brunátnej, zjavne mimoriadne podráždenej finalistky? Čo už, veď treba dať najavo nevôľu, ak je na ňu dôvod! A koniec-koncov, veď ani nevyhrala, dostala len cenu pre finalistov, tak prečo sa ostýchať šplechnúť dačo organizátorom do tváre v priamom prenose? Vďačnosť? Slušnosť? To čo je?

Vyberala som poviedku do aktuálneho čísla Kozmosu. Dostala som selekciu tipov toho lepšieho a zo štyroch vyvolených (nie finálových) bola jedna prerobená z MCF 2013 (s iným titulom). Dala som jej vtedy priemernú známku, ale pamätám si ju, lebo sa celkom páčila Máriusovi Kopcsayovi, ktorý bol v tom roku v porote a diskutovali sme o nej.
Darmo budete písať do pravidiel súťaže, že poviedky majú byť nové, nikde nepublikované, nezúčastňujúce sa iných súťaží… Niekto to skrátka furt bude riskovať. Isteže, sú aj súťaže, kde je to fuk. Napríklad naša FA. Ale v tomto prípade (Cena ScifiKozmos) to tak nebolo. Pritom autor mohol tušiť, že sa k poviedke dostanem a spoznám ju, lebo v roku 2013 som v MCF porotcovala. A navyše, s autorom sa aj poznám, takže o to väčšie sklamanie.
(Aj pre toto by bolo dobré, aby bol v porote MCF trvalý člen. Aby mal prehľad o predošlých ročníkoch a vymákol recyklovačov a odrbávačov.)
Vybrala som teda ďalšiu poviedku od iného autora. A čo nasledovalo? Zaujímavý výron ega, v ktorom autor deklaroval aké má on právo použiť dielo zo súťaže inde a ako nemá chuť čakať až rok, lebo sme nikde nenapísali kedy budeme publikovať ktorú poviedku (do Kozmosu sa vyberá aktuálne, z čísla na číslo, podľa vhodnosti a Kozmos je dvojmesačník) a že mu to nie je ľúto (bez ohľadu na honorár, o ktorý mohol perspektívne prísť), lebo jeho cieľ bolo byť publikovaný hneď, čo dosiahol a aké je písanie hrozne osamelá vec a on čaká spätnú väzbu čím skôr a bla, bla, bla. Skrátka, existujú aj takí tí autori, čo zvysoka serú na to, že mrte ľudí investovalo energiu, čas a prachy do aktivity na ich podporu, ktorým slušnosť nič nehovorí, všetci a všetko sú na svete len pre nich a vidia len seba, svoje potreby a pohnútky. Pritom my sme na nich vopred mysleli, nedali sme si do pravidiel žiadnu klauzulu o viazanosti autorských práv ako býva zvykom a stačilo len aby dotyčný napísal či jeho poviedku použijeme, lebo ak nie, že má aktuálnu ponuku niekde inde a slušne nás informoval, aby sme vedeli z čoho v budúcnosti vyberať a z čoho už nie. Nikto mu nič nezakazoval. Má na to nárok, čakať nemusí a ak sa niekomu hodí text, ktorý bol už posudzovaný inde, tak nech sa páči (ak si teda autor zváži pre a proti takéhoto poskytnutia diela). Ale čo tak dať o tom organizátorom aspoň vedieť? Elementárna slušnosť, kurva! (A ešte napísal, že jednal seriózne, lebo do súťaže poslal dve poviedky a zverejniť stihol zatiaľ len jednu. Skrátka, kúl chlapík. Podkutý slovenským súťažným prostredím, využívajúci šance, ktoré sa aktuálne naskytnú, pretože už až taký nováčik nie je, vie jak to chodí aj inde a nejaké tie zárezy na autorskej pažbe má. Môže si teda dovoliť, lebo bez rvavosti by to zrejme nešlo a organizátori vlastne môžu byť radi, že im dačo zo svojho repartoáru poskytol na čítanie.)
A ešte nezabudol v maile použiť Caps Lock, aby som vedela, kto je tu šéf, na ktoré slová dáva dôraz a aby som sa patrične sklonila pred jeho autorskou jedinečnosťou, na základe ktorej si môže robiť čo bude chcieť bez ohľadu na to, čo by asi tak mohli chcieť tí druhí (pretože zakázané to predsa nie je). Lebo on je autor a kto je kurva viac? A vlastne ani autor nie, lebo v mailoch sa tituloval ako spisovateľ. Skrátka pecka rad radom. Odvolával sa aj na môj blog, tak teda srdečne pozdravujem, ak číta. A môže skúsiť dvakrát hádať, s akým typom autorov sa spolupracuje lepšie a akému dá „vyberač diel“ v budúcnosti väčšiu šancu a spraví mu lepšie promo. Ale šak hej, sú aj iné súťaže. Tak držím palce, lebo takýmto prístupom stopro naserie aj iných. A nepomôže už ani dodatočné ospravedlnenie.

A ešte, ak je v pravidlách nejaká časová viazanosť autorských práv, čo tak dodržať to? (Hej, to je presne pre tých, ktorí po MCF nevedia vydržať a hádžu svoje výtvory kade-tade, najčastejšie po nete, ešte pred začiatkom ďalšieho ročníka a pred vypršaním „viazanosti“.) V tomto prípade to už nie je len o slušnosti… Väčšinou sú takto preaktívnelí autori odpadov, takže kašlať na to. Ale, ehm, ak by sme chceli, kašľať by sme na to nemuseli.

Už mi bolo avizované, že v tohtoročnej MCF je pravdepodobne aj niečo zo ScifiKozmosu. Ľudia, porotkyňa, ktorá porotcovala ScifiKozmos bola ohlásená v porote MCF 2015 v role porotcu z ľudu ako prvá. To vám, do prdele, nedošlo, že sa na to príde? Ak sa ukáže, že je to fakt tak, poviedka bude zo súťaže automaticky vyradená a nebude treba ani konsenzus troch porotcov, ako to je napríklad v prípade otázky žánrovosti. Mená takto vyradených autorov zverejníme. Nech sa každý pekne spozná a vie, za čo to má.
Z už ukončeného projektu Cena ScifiKozmos totiž ešte budem vyberať poviedky na publikovanie. Bol by problém, ak by sa poviedka náhodou umiestnila v MCF, prípadne v Cene INTEL. Nepochybujem o tom, že takýto duplicitní autori o tom museli vedieť a spravili to zámerne.

Chápem však aj omyl. Fakt že hej. V roku 2011 som netušila o nejakej Cene Fantázie. Napísala som haluz o zombíkoch a aj keď to nerobím, zavesila som ju na net. Ešte som nemala svoj blog, neorganizovala, neporotcovala, skrátka sa mi chcelo vyskúšať. A dostala som komenty, šak nech pošlem do vtedajšej CeFy. Hej, v pravidlách bolo, že nemá byť publikovaná, ale nejak mi nedošlo, že aj nahodenie na net je považované za publikovanie. V Poviedke vtedy nebolo (už je). Amatérka! Mala som za to, že dielo nemalo byť v žiadnej knihe, zborníku, či časáku. A tak som poslala, dokonca pod rovnakým názvom. Bolo to podľa mňa OK, tak prečo nie? A jak som poslala, tak ma vyradili. Úplne som to brala, keď som pochopila o čo ide a bola mi aj trochu hanba. A keď som potom zistila, že keby to tak nebolo, tak je poviedka zrejme medzi finalistami, o to viac to zamrzelo. Dobrá škola. Ale čo už? Za chyby sa platí. Takže hej, rozumiem tomu, že to môže byť aj nechtiac. Ale cielené premenovanie poviedky a recyklovanie v rámci rôznych súťaží a jednotlivých ročníkov, kde sa primárne čaká exkluzivita? Ľudia, to fakt neviete vymyslieť pre každú súťaž niečo iné?
Btw., neobvyklé nie je ani mailové vyjednávanie. Klasiky sú vyjednávačky o dĺžke textu a o počte znakov. A jedna autorka na to tiež šla takto „poctivo“, odhalila v maile svoje zámery – použiť poviedku, ktorá sa neumiestnila inde a keď jej bolo povedané nie, tak deklarovala, že ju skrátka premenuje a vlastne na to ani neprídeme. No… možno neprídeme. A možno hej…
Ja viem čo obnáša autorský proces, viem, že ste sa s tým prplali, vychytávali tam slovíčka, vetičky, myšlienky, dávali to betačítačom, rozoberali…, ale čo tak lipnúť na tých svojich výtvoroch o čosi menej? Zároveň to môžete mať aj ako fajnú motiváciu tvoriť viac a zlepšovať sa.

Ďalšia vec čo ma prekvapila, keď mi jedna ambiciózna osôbka napísala, že chce použiť diela z predošlých ročníkov MCF na svoje účely, lebo už im u nás vraj vypršali autorské práva a ona má super nápad, na ktorom už, tramtadadá, pracuje. Vlastne ani tak veľmi nechcela prezrádzať podrobnosti, len chcela ešte ďalšie rady rady odo mňa. Know-how za nič, klasika. A vôbec jej to neprišlo čudné. Neverila som vlastným očiam. Žiadna otázka, či sme s tým OK, či nám to nebude vadiť, či to náhodou neplánujeme my, či by to nevadilo autorom… Nič. Znova je to prípad ako s tým publikovaním po vlastnej linke zo ScifiKozmosu. Nie je to zakázané, nemáme to nijak vyšpecifikované, len akosi nepredpokladáme, že by bol niekto až natoľko drzý. Alebo vychcaný. (Hoci dotyčný by sa, dozaista, klasifikoval prirovnaním „šikovný“). Ale on je. A nie je jeden. Preto je najlepšie, keď sú pravidlá dané veľmi explicitne, keď sa z nich nezľavuje, nerobia sa výnimky (nie, tento rok sa nebudú body poskytovať nikomu kto nepríde na vyhlasovanie finalistov, víťazov, alebo si nekúpi zborník) a keď človek automaticky neočakáva len slušnosť. Veď vlastne, spomínaná osôbka bola mimoriadne slušná. Skutočne. Len jej akosi nedošla neadekvátnosť vlastnej požiadavky. Netuším, ako to má celé domyslené, či chce použiť veci, čo sú už publikované u nás v zborníkoch, či vôbec tuší, ako to máme poriešené my, či chce informovať autorov, odkiaľ na nich získa kontakt, alebo či čakala, že jej poviedky aj s telefónmi na autorov poposielam ja. Myšlienku inak nemala zlú. Práve naopak. Druhá vec je, že my sme ju v tom čase už dávno riešili tiež a máme ju v pláne, takže to vyznelo o to absurdnejšie.

Autori zvyknú mať vyvinutejšie ego ako ostatní. Pestujú si vlastné svety, chodia s kožou trh, učia sa reagovať na kritiku, egoobranné mechanizmy sú zapojené častejšie a zocelili sa. Ale to, čo vám môže pokaziť aj sľubne naštartovnú kariéru, je arogancia a drzosť. A to, čo vám, naopak, môže pomôcť, je slušnosť. Taká banalita. Slušnosť a pokora sú totiž v súčasnosti osviežujúcim a žiadaným spestrením. A prezradím vám tajomstvo – počúvajú na ne aj vydavatelia.
Jeden príklad za všetky: niekedy na jar som sprostredkovala kontakt na istého autora z MCF editorovi známeho, nezanedbateľne veľkého vydavateľstva. Autor ma oslovil (ako jeden z mnohých) po MCF. Jeho súťažnú poviedku z minulého ročníka som strhala pod čiernu zem, ale pomerne dosť sa páčila porotkyni Jane Šlinskej. Autor nielenže nebol urazený mojou kritikou, ale ani nemal potrebu vysvetľovať, vyhraňovať sa, či obhajovať. To ma zaujalo. Rozprávali sme sa s Janou o diele a aj keď som jej nadšený porotcovský pohľad nezdieľala, poukázalo to na to, že poviedka musela mať čosi do seba, keď dokázala osloviť natoľko sčítaného čitateľa. Autor mal v zálohe rozsiahly román, z ktorého mi poslal ukážku a tú som posunula editorovi s tým, že autor je snaživý, že píše sľubnú young adult, chce na sebe makať a že je fakt slušný. A on spomedzi toho všetkého primárne zareagoval na to slovo slušný a povedal, že konečne. Long story short – dohodli sa. Prosím pekne na pentalógii. Lebo publikovať chce každý, kvalitných diel je veľa a to, čo vás môže odlíšiť od masy je práve váš prístup a spôsob akým komunikujete.
Vlezdoprdelkovstvo ale nepomôže. To sa odhaľuje ľahko a skôr ním odradíte. Len taká tá normálna, nehraná ostýchavosť, vyžarovanie niečoho, že si nemyslíte, že ste požrali všetku múdrosť sveta, že ste Vyvolený, že na vás sa čakalo a všetko čo vyprodukujete je zázrak, ale že viete aj o svojich slabinách a ak nie, chcete o nich vedieť, že ste nad vecou a chápete, že názory sú rôzne, že kritika vami nezamáva a nezačnete sa do krvi hádať a brániť svoje „dieťa“, že proces editovania s vami nebude utrpenie a že správnych názorov môže byť v umení viacero, nielen jeden, že správny azda ani neexistuje, že si vážite snahu druhých a to čo vám ponúkajú, ak sa to teda rozhodnete využiť a že ich za to potom nekopnete do zadku alebo za chrbtom neohovoríte. Skrátka, buďte normálni, prosím. Nepodvádzajte, nesnažte sa odrbať, nerobte podrazy, buďte slušní, nevypisujte kvôli každej hovadine, ak si môžete vec overiť sami (napríklad na webe), overte si ju, nehryzte ruku, ktorá vás kŕmi (aj keď neprekrmuje) a ak už sa vám na dačo príde, sklopte slušne uši a priznajte si to. Život bude hneď o čosi krajší. A ak ste autor, pomôže vám to možno viac ako dobrý editor. Úplne vážne.

A varovanie na záver – text obsahoval vulgarizmy. Lebo veľa slušných a múdrych ľudí, ktorých poznám, nechodí po vulgarizmus ďaleko. A priveľa neslušných si prehnane zakladá na čistote svojej „mluvy“, považuje ju za meradlo morálky a inteligencie a vnucuje ju všetkým naokolo.

Foto: Flickr