Shall we begin?

Meteor

Začala som čítať súťažiace poviedky v tomto ročníku Martinus Cena Fantázie a rozhodla som sa, že ich budem po vzore Alexandra Schneidera (porotca v roku 2011) aj anonymne hodnotiť. Poviedky nečítam podľa oficiálneho poradia. It’s just random (kto bude vedieť, odkiaľ je tento výrok, má plus jeden bod). Čísla za poviedkami označujú poradie, v ktorom som ich čítala ja.

Ak sa v hodnotení spoznáte, dobre pre vás. Len sa s týmto zistením nedeľte s ostatnými. Vyradíte sa tým totiž zo súťaže. K autorstvu sa nepriznávajte. A keďže po prečítaní niekoľkých súťažných poviedok mením názor na inteligenčnú úroveň ľudstva, pre istotu dodávam, že s tým bodom navyše to bol len fór.

Poviedka 1.
Už názov tejto poviedky neveštil nič dobré, ale nejak začať treba. Napodiv to vôbec nebolo napísané zle. Boli v tom draci a príbehovo to pripomínalo všeličo, čo už som videla a čítala. Len tu to bolo trochu z iného uhla pohľadu. Pri čítaní som sa občas pristihla, že rozmýšľam nad všetkým možným, len nie nad dejom. Forma však bola celkom fajn, učesaná, štylisticky upravená, postavy sa dali vizualizovať. Celé to vyznievalo príliš detsky, ako milučká rozprávočka na pokračovanie. Poviedka nemala výraznejšiu pointu a pôsobila skôr ako ukážka z niečoho dlhšieho. Hodnotenie – niečo pod priemerom.

Poviedka 2.
Gramatické peklo. Staré známe hollywoodske reálie, čo sú vraždiace bytosti sa z poviedky čitateľ nedozvie, zato v nej figurujú momenty z walking dead. Autor, ktorého tipujem na autorku, mal na mysli zrejme zombíkov, ale kreatívne ich nazval inak, pričom akosi zabudol rozpísať, čo sú zač. Môžu byť upíri, aj zombíci, lebo kúšu a menia ľudí na čosi, podľa čoho je aj pomenovaná poviedka. Je tam aj takmerznásilnenie a nie je tam pointa. Najhorší však je ten gramatický horor. Vidieť sloveso „boli“ s „y“ na konci, slová bez dĺžňov, medzery pred čiarkami a bodkami, to je už silná káva. Som zástanca názoru, že autor nemusí byť aj jazykový redaktor, ale čo je moc, to je moc. V jednej krátkej vete bolo aj 4 – 5 chýb, takmer sa to nedalo čítať. Nechápem, ako môže človek poslať do súťaže poviedku, ktorú mal vymakať a nerobí mu najmenší problém písať „y“ na konci prídavných mien v množnom čísle, prípadne vtipné preklepy, ako „obrat“ miesto „obrad“. WTF? Hodnotenie na absolútnom dne tabuľky.

Poviedka 3.
Napriek odlišnému žánru som si takmer istá, že túto vec písal rovnaký človek, ako tú predošlú. Poviedky čítam náhodne, ale tieto dve som dala za sebou. A čo nevidím? Staré známe medzery pred bodkami a čiarkami, „čaty“ miesto „šaty“, sloveso stáli s „y“, slová bez dĺžňov… Totálna katastrofa. A dám krk na to, že dotyčný autor/autorka si nejak prispôsobil pravidlá a poslal do súťaže dve poviedky. Možno pod rôznymi menami. Mala som chuť dať tejto sračke desinu, rovnako ako tej predošlej a vychutnať si moment, kedy by dotyčný/dotyčná dohrala šarádu pred publikom. Ale premohla som sa a toto „dielo“ som poslala do odpadu.

Poviedka 4.
Superkrátka záležitosť s názvom podnecujúcim záujem. Autor si hneď v úvode získal moju plnú pozornosť, dokonca som sa parkrát zasmiala. Vykúpenie po dvoch predošlých poviedkach. Veľmi dobre napísaný text (v porovnaní s tým, čo som zatiaľ v súťaži čítala, ale aj v porovnaní s inými, mimosúťažnými dielami). Vtipné scifíčko, bez chýb, štylisticky vymakané, z prostredia a z pohľadu, ktoré sa často nevidia. Krátkosť bola v tomto prípade na škodu. Poviedku som na záver vnímala rozpačito, koniec zostal akosi odseknutý a humor vyznel anekdotovo. Ale možno sa mi to len zdá, lebo by som túto vecičku rada čítala aj ďalej. Horné čísla hodnotenia a neprekvapí ma, ak sa ocitne v tohtoročnom zborníku.

Poviedka 5.
Hororová poviedka s rozprávaním v prvej osobe. Anglické mená (tie najznámejšie a najpoužívanejšie, ešte aj pre mačku), rovnako aj prostredie. Názov ma zaujal, ale prichádzalo len klišé. Forma spracovania bola OK, ale banálnosť deja, postavy, ktoré mi boli ukradnuté a nelogicky sa vyvíjajúci dej tlačili poviedku dole. Nevytrhol to ani záver, ktorému dávam plus za kontrast s celým dejom. Hodnotenie na úrovni prvej poviedky.

komentárov: 9

  1. Veľká škoda, že takéto hodnotenia neboli aj v minulom ročníku. Tak som chcela počuť názor na svoju poviedku…

  2. Hodnotenie Poviedky 4 sa celkom hodí na to, čo došlo porote odo mňa. Len nechápem ako je možné, že sa tu hovorí o autorovi, keď je súťaž „anonymná“ a poviedka písaná v prvej osobe ženského rodu.
    Ale mýliť sa môžem…

  3. Áno, mýliš sa. Poviedka č. 4 v mojom hodnotení nebola písaná v prvej osobe ženského rodu. A áno, súťaž je anonymná, mená autorov porota nevie.

  4. Ospravedlňujem sa.
    Budem čakať ďalej.

  5. Mozem sa spytat? Kedze som sa nasiel aj v poviedke s tvojim cislom 122, mohla by si mi dat viac naznakov o poviedke c. 4? Napriklad, ze o com bola? Dik 🙂

  6. Myslím, že postačí jedna indícia – praženica. A áno, 4. poviedka a 122. sú si v niečom mimoriadne podobné. Pri čítaní tej druhej, som si spomenula na štvorku. Zdala sa mi lepšia v tom, že sa nehrala na serióznosť a nadsázka bola okamžite zrejmá.

  7. Tak potom je to jasne, ja som o prazenici nepisal 🙂

    Dakujem, mrzi ma, ze som sa ti netrafil do vkusu 😉

  8. Juj… od človeka čo hodnotí gramatiku a štylistiku by som očakávala viac. Kostrbaté je to, vety kadejako pozliepané do občas komických celkov – napr. že vraždiace bytosti sú staré známe hollywoodske reálie. No a to „kliché“ je už len čerešnička na torte…

    Podotýkam, že nie som autorka žiadnej poviedky – iba slovenčinárka. 😀

  9. Lucia (budem ťa oslovovať takto), v prvom rade dík, že čítaš môj blog a stálo ti za to vyjadriť sa k staršiemu príspevku 🙂
    Ak nie si autorka žiadnej poviedky, nemusela si predsa zostávať v anonymite. Hoci, popravde, ani si nezostala. IPčka je sviňa…
    No vidíš! A teraz si predstav, že ak som v súťažiacich poviedkach objavila toľko chýb ja, koľko by si ich ešte objavila ty! (Alebo lepšie povedané, koľko si ich teraz objavila ty.)
    Do pozície korektora, lingvistu, či jazykového redaktora som sa nikdy nestavala a ešte pred súťažou som sa tak niekoľkokrát vyjadrila. Človek nemusí byť slovenčinár na to, aby mu určité chyby vadili a aby na ne upozornil. Ja som upozornila na to, čo poznám a ovládam. Ako laik. Podobne sa vyjadruje ďalší spoluporotca, ale to asi vieš. Chýb však bolo v poviedkach dozaista omnoho viac. Ale nie som profík. Možno keby sa napríklad minulý rok vyjadrovala vyštudovaná slovenčinárka týmto spôsobom, mali by z toho súťažiaci autori väčší osoh. Dozaista aj ja. 🙂 Môžeš sa tešiť, rovnako ako ďalší milovníci gramatiky, lebo tipujem, že na budúci rok bude v porote aj človek s doktorátom zo slavistiky.
    A teraz k blogu. Blog nie je poviedka súťažiaca v súťaži. Dávam tu rovno z prvej, zväčša bez výraznejších opráv, spontánne a tak, ako mi „huba narástla“. Vďaka za opravu. Zrejme ti neuniklo, že inde sa to neopakovalo…
    Ak nebudeš mať zrovna lekciu slovenčiny, jogu, resp. futbal, prípadne niečo iné, verím, že prídeš na vyhlasovanie finalistov. Môžeme si o tom pokecať.

Pridať komentár